Nejasné licencie

Tomáš Nielsen, časopis eFocus

Softvérové domy, ktoré pri udelení licencie svojim zákazníkom aplikujú modely bežné v západnej Europe či USA, môžu seba i svojich zákazníkov dostať do konfliktu so zákonom.

Distribúcia softvéru dodnes predstavuje pomerne zložitú právnu problematiku, ktorá vyplýva zo samotnej povahy počítačových programov. Pretože počítačové programy nie sú tovarom v právnom zmysle, nie je možné ich distribuovať na základe kúpnej či nájomnej zmluvy, nie sú ani predmetom vlastníckeho práva. Nakladanie so softvérom na Slovensku (podobne ako v ostatnej Európe) upravuje autorský zákon. A ten, bohužiaľ, predstavuje nemalú prekážku pre obchodné praktiky, ktoré sú vo vzťahu k SW inak bežné.

Súčasný stav autorského práva na Slovensku vedie softvérové domy k tomu, že sú nútené vytvárať nepraktické riešenia, aby svojim zákazníkom zaručili skutočne platné udelenie licencie. A pokiaľ tak nerobia a bez hlbšieho zamyslenia len aplikujú modely bežné v západnej Európe či USA, môžu seba i svojich zákazníkov dostať do konfliktu so zákonom.

Počítačový program ako súbor určitých príkazov, zachytiteľný na určitom nosiči (ktorým môže byť CD, počítačový hard disk a pod.), nie je predmetom vlastníckeho práva, pretože nenapĺňa znaky "veci" v právnom zmysle. Právnym dôvodom, oprávňujúcim užívateľov počítačového programu k nakladaniu s ním, môže byť jedine súhlas autora programu alebo inej osoby, ktorá je nositeľom majetkových autorských práv k SW s takým nakladaním. Tento súhlas je poskytovaný licenčnou zmluvou upravenou v autorskom zákone.

Čo to znamená? V prvom rade musí zákazník s poskytovateľom licencie zmluvu skutočne uzavrieť. Uzavretie zmluvy je pritom proces, ktorý je, možno pre niekoho prekvapivo, veľmi podrobne opísaný v občianskom zákonníku a doplnený rozsiahlou rozhodovacou praxou súdov. Tento proces je rozdelený do dvoch samostatných úsekov - návrhu zmluvy a jeho prijatia. A práve tu prax naráža na prvý problém. V prostredí internetu sa totiž často objavujú počítačové programy v podobe tzv. freeware alebo shareware, ktoré fungujú na zdanlivo jednoduchom princípe - ich tvorca vyhlási na internetových stránkach, že stiahnutím príslušného SW užívateľ nadobúda licenciu a zaväzuje sa dodržiavať podmienky licenčnej zmluvy, ktorá je na stránkach väčšinou k dispozícii (pokiaľ tomu tak nie je, nie je vôbec čo riešiť).

Občiansky zákonník však výslovne stanovuje, že návrhom zmluvy je jedine taký prejav vôle, ktorý smeruje k jednej alebo viacerým určitým osobám (jeho prijatím je potom vyjadrenie súhlasu adresáta návrhu zmluvy s týmto návrhom, urobené zákonom predurčenou formou, doručené navrhovateľovi). V uvedenom prípade ale vyhlásenie autora freewaru nesmeruje k určitým osobám, je naopak úplne všeobecné. Ak by sme tak aj uznali, že stiahnutím SW užívateľ vyjadril súhlas s týmto vyhlásením, nemohlo by dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy, pretože v tomto prípade neexistoval spôsobilý návrh na uzavretie zmluvy. Pokiaľ je teda autor SW slovenskou osobou, a príslušný program tak podlieha slovenskému právu, nevedie uvedený postup k poskytnutiu licencie (pokiaľ by SW vznikol inde a podliehal právu krajiny, kde je možné poskytnúť licenciu týmto spôsobom, potom to samozrejme nie je problém).

Uvedený problém, keď na seba narážajú pomerne bežná prax a rigidná právna úprava, je možné riešiť napríklad úpravou procesu, implementovaného do internetovej aplikácie. Stiahnutie softvéru môže byť, napríklad, spojené s povinnosťou vložiť do vopred pripraveného poľa e-mailovú adresu s tým, že kliknutím na príkaz "stiahnuť SW" dôjde k odoslaniu licenčnej zmluvy poskytovateľovi služieb. Ten by potom mal prijatie tejto zmluvy potvrdiť ďalším e-mailom. Odoslanie licenčných podmienok totiž už predstavuje konkrétny návrh zmluvy určený konkrétnej osobe. Paradoxne by však v tomto prípade bol navrhovateľom užívateľ a príjemcom návrhu autor SW. Ide však o riešenie značne nekomfortné a pre poskytovateľa licencie znamená i zvýšené náklady (čo u freeware znamená praktickú nepoužiteľnosť).

Bohužiaľ, vyriešenie problému uzavretia zmluvy nás nedovedie omnoho ďalej. Autorský zákon totiž obsahuje ustanovenie, ktoré je pre účely SW zásadne problematické. Jedná sa o ustanovenie § 40 ods. 2, podľa ktorého musí byť licenčná zmluva písomná, inak je neplatná. Vzniká tak pomerne oprávnená otázka, či vyššie uvedeným navrhovaným postupom (keď jedna strana zašle druhej návrh licenčnej zmluvy e-mailom a druhá ho e-mailom potvrdí) dochádza k uzavretiu písomnej zmluvy.

Nájsť odpoveď na túto pomerne jednoduchú otázku zďaleka nie je ľahké. Občiansky zákonník vymenováva postupy, ktorými je možné uzavrieť zmluvu písomne. Hovorí, že je tak možné urobiť i elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Ďalej stanovuje, že písomná forma je zachovaná vždy, ak právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom. Zákon však súčasne stanovuje, že písomný právny úkon je platný iba v prípade, že je podpísaný konajúcou osobou.

Túto pomerne zložitú konštrukciu je možné preložiť do bežného jazyka asi nasledovným spôsobom - aby bolo možné licenčnú zmluvu, ktorá má zo zákona povinú písomnú formu, považovať za uzavretú elektronickými prostriedkami, musí spĺňať nasledovné podmienky:

  • návrh zmluvy i jej prijatie musia prebehnúť takými elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu návrhu i prijatie zmluvy;
  • návrh zmluvy i prijatie zmluvy musia byť urobené tak, aby bolo zjavné, ktorá osoba taký úkon robí;
  • oba úkony (návrh a prijatie) musia byť podpísané konajúcou osobou.

Predstavme si teda niekoľko praktických variant, bežne používaných v oblasti distribúcie SW:

  • uzavretie zmluvy e-mailom;
  • ponuka licenčnej zmluvy pri prvom spustení programu, kedy ďalšia inštalácia je podmienená kliknutím na tlačidlo "súhlasím s licenčnými podmienkami";
  • dojednanie na webových stránkach alebo pri inštalácii SW o tom, že stiahnutím či inštaláciou či spustením SW sa užívateľ zaväzuje dodržiavať licenčné podmienky.

Prvý prípad, kedy si strany vymenia návrhy zmluvy v tele e-mailu alebo ako jeho prílohu, je možné považovať za pomerne bezpečný z hľadiska prvých dvoch podmienok. Z e-mailovej adresy je zrejmé, kto je odosielateľom, a o obsahu správy nemôže byť z právneho hľadiska pochýb. Samozrejme, nie je možné vylúčiť podvodné jednanie, ale to nakoniec nie je možné vylúčiť ani u listinných zmlúv. Jedná sa teda skôr o problém následného dokazovania, či úkony skutočne vykonali označené osoby, ako o problém naplnenia základných zákonných podmienok stanovených pre písomné prejavy vôle.

Pokiaľ teda z e-mailovej komunikácie vyplýva záujem strán uzavrieť zmluvu a táto vôľa strán je jednoznačná, potom nemožno vylúčiť, že týmto postupom dôjde k uzavretiu zmluvy. Zákon totiž všeobecne umožňuje uzavrieť zmluvu nielen písomne, ale i ústne, príp. konaním či nekonaním.

Otázkou je však splnenie podmienky tretej. Pri použití zaručeného elektronického podpisu nevznikajú pochybnosti, ako vyplýva i z vyššie uvedenej úpravy v občianskom zákonníku. Zákon o elektronickom podpise ďalej v § 2 písm. d) stanoví, že podpísaným elektronickým dokumentom sa rozumie: "elektronický dokument, pre ktorý bol vyhotovený elektronický podpis, ak je tento elektronický dokument dostupný spolu s elektronickým podpisom daného dokumentu". Elektronický dokument tento zákon definuje ako "digitálny dokument uchovávaný na fyzickom nosiči, prenášaný alebo spracúvaný pomocou technických prostriedkov v elektrickej, magnetickej, optickej alebo inej forme".

Z neho je možné dovodiť, že podpísať elektronický dokument je možné i štandardným elektronickým podpisom. V súlade s dlhodobou právnou výkladovou praxou pritom zákon kladie na elektronický dokument požiadavku jeho fyzického uchovania. Elektronickým dokumentom tak nemôže byť napríklad súbor dát, ktorý nemá trvalú povahu, alebo ktorý proste v jeho pôvodnej podobe nie je možné dohľadať na fyzickom nosiči.

Nakoľko je však možné podpísať písomný prejav vôle zasielaný e-mailom bez elektronického podpisu, je veľmi diskutabilné. Vychádzať z toho, že podpis môže byť nahradený napríklad textovým označením mena v dokumente, by bolo značne riskantné a podľa môjho názoru by k uzavretiu písomnej zmluvy nesmerovalo. Pokiaľ by však e-mailom došlo k výmene dokumentov, podpísaných ručne a následne naskenovaných, prikláňal by som sa k názoru, že k uzavretiu písomnej zmluvy došlo.

Druhý z uvedených prípadov je výrazne komplikovanejší. Podmienku zachytenia obsahu úkonov evidentne nespĺňajú systémy, ktoré umožnia znenie licenčnej zmluvy zobraziť len raz, prípadne nespájajú zakliknutie tlačidla, ktorým užívateľ vyjadruje svoj súhlas, so žiadnym ďalším procesom. Pokiaľ by však touto cestou došlo k vygenerovaniu napríklad PDF verzie zmluvy i súhlasného vyhlásenia, mám za to, že prvá podmienka písomnej formy bude zachovaná.

To však zďaleka nestačí. Systém by mal byť vybudovaný tak, aby bolo zrejmé, že licenčná zmluva je ponúkaná práve konkrétnemu používateľovi ako aj to, kto tlačidlo so súhlasom stisol. Toto je možné dosiahnuť napríklad tým, že konkrétnej fyzickej osobe, v prípade že je užívateľom fyzická osoba, alebo konkrétnej fyzickej osobe, ktorá je oprávnená konať za právnickú osobu, v prípade že je užívateľom firma, je priradený konkrétny identifikátor (napr. prihlasovacie meno a heslo) a až po ich zadaní sa zobrazí personalizovaný návrh zmluvy a bude možné súhlasné tlačidlo stisnúť. Spojením informácie o stisnutí tlačidla s jednoznačným identifikátorom konkrétnej osoby a zaznamenaním týchto skutočností do zachytiteľnej podoby je možné podľa všetkého splniť i druhú podmienku písomného úkonu.

Pre splnenie zákonných podmienok platnej písomnej zmluvy tu však nesporne chýba podpis. A jeho nahradenie vôbec nie je jednoduché. Zákon síce pripúšťa, aby bol podpis nahradený "mechanickými prostriedkami v prípadoch, kedy je to obvyklé", je ale značne pochybné, či je možné akýkoľvek dátový identifikátor (mimo zákonom upravený elektronický podpis alebo elektronickú pečiatku) považovať za mechanický prostriedok, nahradzujúci podpis. Rovnako zabezpečenie podpisu na návrhu licenčnej zmluvy bude problematické. Nie je možné vylúčiť, že technická vynaliezavosť softvérových domov vytvorí prax, ktorá by uvedené znaky mohla napĺňať, akékoľvek také riešenie však nikdy nevylúči pochybnosti o tom, či licencia bola skutočne poskytnutá.

Pochyby naopak nevzbudzuje situácia, kedy poskytovateľ softvéru vyhlási na svojich stránkach alebo v priebehu inštalácie, že ktokoľvek, kto postúpi ďalej (stiahne SW, nainštaluje ho a pod.), týmto získava licenciu a zaväzuje sa dodržiavať licenčné podmienky. Taký postup naráža už na vyššie uvedenú absenciu spôsobilého návrhu zmluvy, a tak k uzavretiu zmluvy vôbec dôjsť nemôže (ani v inej ako písomnej podobe).

Najjednoduchším riešením uvedených problémov je poskytovať licenciu vždy písomnou zmluvou v listinnej podobe, podpísanou oboma stranami. Aj v prípade distribúcie softvéru cez internet je možné určitým úkonom (napr. stisnutím príslušného gombíku) vyvolať proces, ktorý sa skončí podpísaním listinnej zmluvy. To určite nespôsobuje praktické problémy pri softvéri vyvíjanom na kľúč pre konkrétneho zákazníka, je to už ale problematickejšie (a procesne nákladnejšie) pri krabicovom SW a je to v zásade vylúčené pri freeware. Riešením je tiež použiť elektronický podpis, čo je však len minimálne uľahčenie. Niektoré problémy uzatvárania licenčnej zmluvy môže vyriešiť kreativita poskytovateľov - avšak len zložite tak, aby postup nevzbudzoval pochybnosti. Definitívne riešenie môže priniesť len novela autorského zákona, ktorá by (podľa vzoru iných štátov) reagovala na špecifické aspekty distribúcie softvéru. Pre inšpiráciu pritom nie je nutné chodiť ďaleko. Český autorský zákon rieši všetky uvedené problémy pomerne jednoduchou právnou úpravou:

  • pre licenčné zmluvy nepožaduje písomnú formu (s výnimkou licencií výhradných);
  • obsahuje ustanovenie, podľa ktorého sa jedná o návrh zmluvy i v prípade, kedy prejav vôle smeruje neurčitému okruhu osôb;
  • a ďalej umožňuje uzavrieť licenčnú zmluvu (tam, kde je to obvyklé) i bez vyrozumenia navrhovateľa tým, že sa príjemca návrhu zachová v súlade s týmto návrhom, "najmä že poskytne alebo príjme plnenie".

Bez zmeny autorského zákona však ostane bežná prax pri distribúcii SW na základe nelistinných zmlúv skutočne nejasná.